Príčinou vojny na Ukrajine nie sú fašisti zabíjajúci deti na Donbase, naopak: civilné obete tohto konfliktu sú následkom ruskej invázie na Ukrajinu, ktorú Rusko v roku 2014 začalo anexiou Krymu a priamou vojenskou podporou separatistických republík na Donbase.
Expremiér Robert Fico v relácii O 5 minút 12 18. septembra 2022 povedal: „Som len považoval za dôležité povedať tu prapríčinu toho celého problému, ktorý tu je, ja si nepamätám, že vy ste robili televízne relácie v roku 2004 alebo 2005, keď zabíjali fašisti na Donbase malé deti.”
Fico má pravdepodobne na mysli roky 2014 a 2015 (nie 2004 a 2005), kedy začala vojna na Donbase a prebiehali najväčšie boje. V období po protestoch na Majdane sa Ukrajina polarizovala a silneli ultranacionalistické skupiny ako Pravý sektor a Sloboda. V prvých mesiacoch bojov formovali vojenské jednotky nezávislé od alebo voľne začlenené do štruktúr ukrajinskej armády. Samotný pluk Azov v roku 2015 vyhlasoval, že majú 10 – 20 percent ultrapravicových členov. Neskôr ich ale ukrajinská armáda reorganizovala tak, aby členovia s neonacistickými názormi boli v ešte výraznejšej menšine, pluk Azov má dnes okolo tisíc členov. Pluk Aidar v roku 2015 rozpustili a vybraných členov združili v 24. batalione Ukrajinskej armády. Podľa agentúry Uinan v roku 2016 ukrajinská tajná služba SBU zatkla veliteľa pluku Azov za kolaboráciu s Ruskom.
Vyskytli sa prípady, kedy dobrovoľné vojenské jednotky zložené z dobrovoľníkov aj z ultrapravicových zoskupení páchali vojnové zločiny. Amnesty International informuje o desiatkach prípadov únosov, mučenia, nezákonných zadržiavaní a zrejme aj popráv. K porušovaniu ľudských práv dochádzalo na obidvoch stranách konfliktu, aj v separatistických republikách Donecku a Luhansku (DĽR a LĽR), ako aj v neskorších rokoch (napríklad správy Human Rights Watch). Rozsah týchto zločinov je menší než systematické útoky Ruska na civilné ciele v súčasnej vojne proti Ukrajine po februári 2022.
OSN oficiálne potvrdila 3106 civilných obetí na území Donbasu od 14. apríla 2014 do 31. decembra 2021, z toho 152 detí.
Pre porovnanie, od 24. februára 2022 do 19. septembra 2022 potvrdila OSN na Ukrajine celkovo 5916 civilných obetí, z toho 379 detí. Toto číslo zahŕňa len potvrdené úmrtia v regiónoch, kde môže OSN pôsobiť, a nezahŕňa nepotvrdené obete v oblastiach Mariupolu, Izjumu a Severodonecku. Počet obetí v Mariupole odhadli zástupcovia OSN na tisíce, primátor mesta Mariupol hovoril v máji 2022 až o 22 tisíc obetiach. Rozboru celkového počtu obetí vrátane strát ozbrojených síl sa ešte v júni 2022 venovala napríklad BBC.
Vojna na Ukrajine začala v roku 2014 anexiou Krymu. 27. februára 2014 poloostrov obsadili neoznačené vojská, ku ktorým sa Rusko oficiálne prihlásilo o rok neskôr. 16. marca 2014 prebehlo na Kryme referendum, ktoré žiadne medzinárodné organizácie neuznali ako nezávislé, a 18. marca 2014 Ruská federácia Krym anektovala. V marci 2014 vyhlásili separatisti samostatnú Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku, ktoré sa Ukrajina rozhodla potlačiť silou. Rusko dodávalo separatistom zbrane a veliteľ Doneckej ľudovej republiky republiky (DĽR), Igor Strelkov, má úzke väzby na ruskú rozviedku GRU.
Jedným z dôvodov pre separatizmus a následnú ruskú vojenskú pomoc malo byť aj údajné potláčanie práv rusky hovoriacej menšiny v regióne Donbas. Informácie o zlom zaobchádzaní s rusky hovoriacimi obyvateľmi sa začali masívne šíriť po pro-európskych protestoch v Kyjeve v rokoch 2013 až 2014.
Neslávnym vrcholom ruskej dezinformačnej kampane ohľadom východnej Ukrajiny bola reportáž uverejnená v televíznom programe kontrolovanom Kremľom. V programe, ktorý sledujú milióny rusky hovoriacich ľudí, bol odvysielaný rozhovor so ženou, ktorá údajne videla ako Ukrajinci ukrižovali trojročného rusky hovoriaceho chlapca priamo pred očami jeho matky vo východo-ukrajinskom meste Sloviansk. Tento vymyslený príbeh bol odvtedy desiatky ráz vyvrátený, avšak slúži ako ukážka vykonštruovaných obvinení, ktoré ruské médiá šírili voči Ukrajincom, aby vytvorili zámienku pre separatizmus a následnú vojenskú inváziu.
V reakcii na tieto dezinformácie boli v roku 2014 na Donbase prítomné nezávislé komisie vyslané poprednými medzinárodnými organizáciami. Tieto orgány mali za úlohu overiť, či „ukrajinskí fašisti“ skutočne „páchajú tragédie na ľuďoch ruskej národnosti na Donbase“. Komisia z Rady Európy konštatovala, že práva menšín sú na Donbase dodržiavané. (pdf, s. 2) K rovnakému záveru dospeli aj vrchná komisárka pre národnostné menšiny Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OSCE) a taktiež Úrad vrchného komisára OSN pre ľudské práva. (pdf, s. 23)
Vo parlamentných voľbách v roku 2019 sa ukrajinské ultrapravicové strany ako Pravý sektor, Národný korpus (založený bývalým lídrom pluku Azov, ktorý odišiel po jeho začlenení do ukrajinskej armády) a Sloboda a ďalšie spojili, získali však len 2,3 percenta hlasov a nedostali sa do parlamentu. Už v roku 2017 odborníci na extrémizmus konštatovali, že postavenie radikálnej pravice na Ukrajine je slabé, aj v porovnaní s Európou.
Aj Rusko má problém s neonacistami a bielymi supremacistami v armáde, vrátane veliteľov, ktorí majú osobne blízko k Putinovi. Najčastejšie sa hovorí o žoldnierskej skupine Wagnerovci, ktorej členovia majú tetovania s nacistiskou tématikou.
Napriek tomu sú obvinenia z fašizmu a nacizmu na Ukrajine kľúčovým motívom ruskej propagandy, ktorým opakovane odôvodňuje inváziu suverénnej susednej krajiny.
