V posledných rokoch sa v EÚ čoraz častejšie hovorí o možnom odobratí hlasovacieho práva členským štátom, ktoré porušujú zásady právneho štátu. Aj napriek vážnym hrozbám ešte žiaden štát v histórii EÚ o toto právo neprišiel. Najbližšie k tomu boli diplomatické sankcie uvalené na Rakúsko v roku 2000, keď v krajine vznikla koaličná vláda s krajne pravicovou stranou FPÖ. EÚ vtedy zvažovala represívne opatrenia vrátane zmrazenia bilaterálnych vzťahov, k odobraniu hlasovacieho práva však nakoniec neprišlo.
V súvislosti s porušovaním pravidiel právneho štátu sa čoraz viac v posledných rokoch začala skloňovať možnosť odobratia hlasovacieho práva, najčastejšie pre Poľsko a Maďarsko. V prípade Maďarska sa k dôvodom pridal aj nekritický postoj k Ruskej federácii, ktorá v roku 2014 v rozpore s medzinárodným právom anektovala Krymský poloostrov, podporovala separatistov na východe krajiny a v roku 2022 spustila inváziu na Ukrajinu.
V diskusnej relácii O 5 minút 12 9. júna 2024 povedal opozičný poslanec Juraj Krúpa, že hlasovacie právo v EÚ bolo v minulosti odňaté len Rakúsku (v čase 26:19).
Napriek hrozbám však žiaden štát v histórii Európskej únie o hlasovacie právo neprišiel. Na Rakúsko sa síce v roku 2000 vzťahovali diplomatické sankcie v podobe čiastočnej izolácie zo strany ostatných členských štátov EÚ, hlasovacie právo v Rade EÚ však doposiaľ nikdy nestratilo.
V roku 2000 vyvolala v EÚ znepokojenie formujúca sa rakúska vládna koalícia s krajne pravicovou Slobodnou stranou Rakúska (FPÖ). Strana bola vedená Jörgom Haiderom a bola známa svojimi krajne pravicovými názormi a kontroverznými výrokmi.
Antonio Guterres, vtedajší premiér Portugalska predsedajúceho EÚ, v januári 2000 vyhlásil rozhodnutie EÚ prijať represívne opatrenia, ak sa Haiderova strana pripojí k rakúskej vláde. Represie mali zahŕňať zmrazenie bilaterálnych vzťahov s Viedňou, zrušenie podpory ktoréhokoľvek z jej kandidátov na medzinárodné posty a obmedzenie úlohy rakúskych veľvyslancov v hlavných mestách EÚ.
Európsky parlament toho času dokonca naliehal na inštitúcie EÚ, aby boli pripravené pozastaviť členstvo rakúskej vláde v prípade „vážneho a trvalého“ porušovania základných princípov EÚ definovaných v Amsterdamskej zmluve.
Rakúsko sa napokon ocitlo v čiastočnej izolácii. Francúzsko odložilo návštevu vysokých predstaviteľov obrany vo Viedni, dánski diplomati sa stiahli z večere, ktorú naplánovalo rakúske veľvyslanectvo v Kodani. Najväčšia banka v Holandsku, ABN Amro NV, zmrazila ponuku pomôcť s financovaním kontroverzného programu podpory detí v Haiderovej domovskej provincii Korutánsko.
Británia presadzovala pri rozhodovaní o tom, ako dlho má byť rakúska vláda izolovaná, vyčkávací prístup. Britský europoslanec Glyn Ford povedal: „Niektorí hovoria, že nie je správne, aby sme zasahovali do rakúskej politiky. Mýlia sa. Niektorí tvrdia, že musíme akceptovať výsledok demokratických volieb – ale voľby nerobia vždy demokratov.”
Predsedníčka Európskeho parlamentu Nicole Fontaine odmietla Schüssel-Haiderovu deklaráciu, ktorá mala zdôrazniť „zodpovednosť Rakúska v Európe“. „Skutočnosť, že prezident Klestil dostáva od tejto vlády vyhlásenie o základných hodnotách Európskej únie, nás jednoznačne nemôže prinútiť zabudnúť na urážlivé, xenofóbne a rasistické vyhlásenie Jörga Haidera,“ povedala a zdôraznila, že „parlament bude neústupný, pokiaľ ide o rešpektovanie princípov slobody, demokracie, ľudských práv a právneho štátu.”
Európsky parlament navrhoval v reakcii na situáciu uznesenie, ktoré bolo prijaté 406 hlasmi za, 53 proti a 60 poslancov sa zdržalo. V uznesení Európsky parlament odsudzuje všetky formy politického extrémizmu, konkrétne kritizuje xenofóbne, rasistické a protieurópske výroky lídra FPÖ Jörga Haidera. Zdôrazňuje, že takéto názory by nemali ovplyvňovať politické vzťahy Rakúska s EÚ, a vyzýva lídra ÖVP Wolfganga Schüssela, aby v každej vláde, ktorú povedie, dodržiaval základné princípy Zmluvy o Európskej únii. Vyjadrenie tiež podporuje záväzok portugalského predsedníctva obhajovať európske hodnoty a vyzýva Komisiu, Radu a Parlament, aby neustále monitorovali vývoj situácie. Taktiež navrhuje stanoviť kritériá a postupy na implementáciu článku 7 Zmluvy o EÚ a nariaďuje odoslanie tejto rezolúcie rakúskemu prezidentovi a vláde, ako aj Rade a Komisii.
Bulharská ministerka zahraničných vecí Mihailová povedala, že vláda „nepodporí rakúsku vládu, ktorá by zatvorila dvere Európe a postavila sa proti rozširovaniu EÚ na východ.“ Haider však v Európe našiel aj podporu. Francúzski pravičiari sa zhromaždili pred rakúskym konzulátom v Lyone na znak nesúhlasu s kritickými komentármi prezidenta Jacquesa Chiraca a premiéra Lionela Jospina. Švajčiarski nacionalisti využili túto situáciu na nesúhlas s plánmi na užšie vzťahy s EÚ. Vyhlásili, že kampaň proti Haiderovi dokázala, že Únia je nedemokratická. Na krátkom ceremoniáli pred parlamentom v Berne odovzdali dve malé pravicové strany a ďalšie protieurópske skupiny petíciu s približne 70 000 podpismi proti balíku bilaterálnych dohôd medzi Švajčiarsko a EÚ.
Pozíciu EÚ k Rakúsku odsúdilo aj Srbsko. „Všetko, čo sa deje okolo Rakúska, je len ďalším príkladom zasahovania do vnútorných záležitostí iných krajín, pretože je zrejmé, že v Európe, ktorá slúži Amerike, a nie sebe samej, je dnes možné všetko,“ povedal Ivica Dačič, hovorca strany Slobodana Miloševiča.
EÚ následne poverila spísaním správy o stave ľudských práv v Rakúsku bývalého fínskeho prezidenta Marttiho Ahtisaarithe, bývalého španielskeho ministra zahraničných vecí Marcelina Orejathe a bývalého podpredsedu Európskej komisie pre ľudské práva Jochena Froweina.
Tí síce kritizovali Stranu slobodných, no odporučili zrušiť existujúce sankcie, keďže nebolo potvrdené porušovanie ľudských práv (špeciálne zahraničných osôb) v nadmernej miere. K oficiálnej strate hlasovacích práv podľa článku 7 v žiadnom momente nedošlo.
Lídri 14 krajín EÚ si čoskoro uvedomili, že izolácia Rakúska nie je politicky udržateľná a je dokonca kontraproduktívna. Izolácia bola formálne zrušená v septembri 2000.
Túto situáciu reflektovala aj Zmluva z Nice, ktorá bola dokončená v decembri 2000. Článok 7 stanovil, ako by mala EÚ reagovať, keď „existuje jasné nebezpečenstvo, že členský štát vážne poruší základné práva“.
Článok 7 Zmluvy o Európskej únii umožňuje pozastaviť hlasovacie práva členského štátu v prípade závažného a pretrvávajúceho porušenia hodnôt EÚ, t.j. v prípade porušenia úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu alebo rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám.
Tento článok bol v praxi použitý len na začatie konania proti niektorým krajinám, avšak k úplnému pozastaveniu hlasovacích práv v EÚ ešte nikdy nedošlo. V minulosti boli iniciované procesy podľa článku 7 proti Poľsku a Maďarsku. V oboch prípadoch sa EÚ obávala o stav právneho štátu v týchto krajinách.
