Na Instagrame sa šíri video, ktoré vo forme otázok prezentuje viaceré známe konšpiračné naratívy. Autor sa napríklad pýta „čo robí egyptská pyramída na bankovke amerického dolára“, „prečo stále existujú opice, ak sa z nich vyvinuli ľudia“ či „prečo staroveké egyptské umelecké diela zobrazovali vesmírne lode“. Na tieto otázky existujú logické vysvetlenia, bez potrebného kontextu však môžu pôsobiť konšpiračne, prinášame preto vysvetlenie.
Čo robí egyptská pyramída na bankovke amerického dolára?
Pyramída na bankovke amerického dolára je menej známou súčasťou Veľkej pečate Spojených štátov. Pečať má dve strany a obe sa nachádzajú na zadnej strane dolárovej bankovky. Predná strana, na ktorej je vyobrazený orol bielohlavý s rozprestretými krídlami držiaci olivovú ratolesť a 13 šípov, je všeobecne známejšou (.pdf s. 15).
.svg){kind=link}
Na zadnej strane, niekedy označovanej ako duchovná strana pečate (.pdf, s. 6), sa nachádza nedokončená pyramída, ktorá má trinásť poschodí. Číslo trinásť predstavuje počet zakladajúcich štátov USA a objavuje sa vo viacerých motívoch pečate – v zväzku šípov, pruhoch štítu a hviezdach súhvezdia (.pdf, s. 3). Samotná pyramída je symbolom sily a stálosti. Nad pyramídou sa vznáša trojuholník s okom, známy ako „Oko prozreteľnosti“ (.pdf s. 15).
Vytvoriť pečať pre novovznikajúci národ bolo jednou z úloh Kontinentálneho kongresu v čase, keď vznikali Spojené štáty americké okolo roku 1776. Kontinentálny kongres pri zakladaní Spojených štátov menoval niekoľko komisií, ktoré navrhli, ako môže pečať vyzerať. Výsledný návrh, ktorý bol dielom viacerých umelcov a integroval príspevky predchádzajúcich komisií, sfinalizoval tajomník kongresu Charles Thomson a heraldista William Barton. Kongres ho schválil 20. júna 1782.
Ani tvrdenie, že sa jedná o egyptskú pyramídu, nie je presné. Pyramídy sa totiž nestavali len v Egypte alebo Afrike, ale nachádzajú sa na územiach po celom svete, vrátane severoamerického kontinentu. Pyramídy môžeme nájsť napríklad v Strednej Amerike, Ázii, ale aj na európskych územiach Grécka, Španielska či Talianska.
Prečo 56 krajín podpísalo zmluvu o tom, že nevstúpia na antarktídu a prečo nad ňou nikdy nelietajú lietadlá?
Zmluvu o Antarktíde podpísalo vo Washingtone 1. decembra 1959 pôvodne 12 krajín, ktorých vedci pôsobili v Antarktíde a jej okolí počas obdobia rokov 1957-58. Do platnosti zmluva vstúpila v roku 1961 a odvtedy k nej pridalo mnoho ďalších krajín. V súčasnosti je celkový počet zmluvných strán 57.
V skutočnosti, Zmluva o Antarktíde nebráni krajinám vstupovať na Antarktídu. Naopak, umožňuje im prístup na tento kontinent a to najmä za účelom vedeckého výskumu. Zmluva bola podpísaná, aby zabezpečila, že Antarktída bude využívaná výhradne na mierové účely a na podporu medzinárodnej spolupráce.
Dohoda stanovuje, že Antarktída nebude slúžiť na vojenské účely, zakazuje akúkoľvek vojenskú aktivitu vrátane skúšok zbraní, budovania vojenských základní a akýchkoľvek agresívnych aktov. Cieľom je predísť medzinárodným konfliktom na tomto kontinente. Ďalej sa zmluva zameriava na medzinárodnú vedeckú spoluprácu a „zmrazuje“ všetky nároky na suverenitu, ktoré boli pred jej platnosťou predložené. To znamená, že krajiny nemôžu presadzovať nové nároky ani rozširovať tie existujúce, pokým zmluva platí. Zároveň sa krajiny, ktoré majú na kontinent nároky, zaväzujú nepresadzovať ich násilne. Zmluva taktiež zakazuje na kontinente vykonávať nukleárne explózie či ukladať jadrový odpad (.pdf, s. 21-22).
Lety nad najjužnejším kontinentom navyše nie sú zakázané, len zriedkavé. Lietadlá pravidelne nelietajú nad Antarktídou kvôli kombinácii viacerých dôvodov, ako je extrémne počasie, nedostatočná infraštruktúra, navigačné problémy a regulačné obmedzenia. Lietanie nad Antarktídou je pre pravidelné lety nepraktické a nebezpečné.
Antarktída má jedny z najdrsnejších prejavov počasia na Zemi s mrazivými teplotami, silným vetrom a častými fujavicami. Tieto podmienky robia lietanie mimoriadne nebezpečným a zvyšujú riziko nehôd.
V Antarktíde je veľmi obmedzená infraštruktúra, nie sú tam žiadne letiská schopné odbaviť pravidelné komerčné lety, niekoľko výskumných staníc má základné dráhy pre lietadlá. Kvôli nedostatku letísk, navigačných bodov a miest núdzového pristátia je lietanie nad Antarktídou nepraktické.
Magnetické polia okolo južného pólu interferujú s navigačným zariadením, čo pilotom sťažuje určiť ich presnú polohu a smer.
Bezpečnostné normy vyvinuté Medzinárodnou organizáciou civilného letectva vyžadujú, aby dvojmotorové lietadlá zostali v určitej vzdialenosti od vhodných letísk v prípade poruchy motora. Obrovské vzdialenosti medzi potenciálnymi letiskami nad Antarktídou spôsobujú, že tieto bezpečnostné normy je takmer nemožné dodržať.
Po letoch nad Antarktídou je veľmi malý dopyt, keďže nie je na ceste do žiadnych veľkých destinácií. Lety sú vo väčšine prípadov určené na vedecký výskum alebo expedície. Na Antarktídu tak lietajú najmä špecializované lety na účely vedeckého výskumu a cestovného ruchu.
V novembri 2021 plánovane pristál na Antarktíde Airbus A340 s 23 pasažiermi na palube, pričom išlo o najväčšie dopravné lietadlo, ktoré takéto pristátie absolvovalo.
Ani bežní ľudia nemajú zakázané navštíviť Antarktídu. Viaceré cestovné kancelárie organizujú na tento kontinent zájazdy a počet návštevníkov dosahuje celkovo desiatky tisíc ľudí ročne.
Prečo sme sa nevrátili na Mesiac?
Misie s ľudskou posádkou pristáli na Mesiaci celkom šesťkrát v rámci programu Apollo, ktorý realizoval americký Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA). Tieto úspešné misie sa uskutočnili medzi rokmi 1969 a 1972.
Prvá úspešná misia s ľudskou posádkou na Mesiaci bola Apollo 11 a pristátie sa uskutočnilo 20. júla 1969. Astronauti Neil Armstrong a Buzz Aldrin sa stali prvými ľuďmi, ktorí kráčali po povrchu Mesiaca, zatiaľ čo Michael Collins ostal na obežnej dráhe vo veliteľskom module.
Na povrchu Mesiaca podarilo pristáť aj posádkam misií Apollo 12, Apollo 14, Apollo 15, Apollo 16 a Apollo 17. Po povrchu Mesiaca tak kráčalo spolu 12 astronautov.
Na Mesiaci bolo uskutočnených aj niekoľko desiatok ďalších úspešných misií bez ľudskej posádky.
Po úspechu misií Apollo sa ľudstvo nevrátilo na Mesiac z viacerých dôvodov, ktoré zahŕňajú technické, finančné, politické a vedecké faktory. Misie Apollo boli extrémne nákladné. Celkový rozpočet programu Apollo sa odhaduje na približne 25 miliárd dolárov, čo by dnes predstavovalo ekvivalent približne 120 miliárd dolárov. Rozpočet NASA pre rok 2024 predstavuje sumu necelých 25 miliárd, rozdelenú na viacero veľkých aj menších projektov. Návrat na Mesiac by si vyžadoval veľké finančné investície do vývoja nových technológií a rakiet, infraštruktúry, výskumu a logistiky.
Po dosiahnutí cieľa prvej misie Apollo 11 a následných pristátiach klesol politický a verejný záujem o misie na Mesiac. Po programe Apollo sa vesmírne agentúry sústredili na iné projekty. V prípade NASA to bol napríklad vývoj raketoplánu Space Shuttle, výskum Marsu, prieskum hlbokého vesmíru či výstavba Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS).
V posledných rokoch však došlo k obnoveniu záujmu o Mesiac. NASA plánuje návrat prostredníctvom programu Artemis, ktorý má za cieľ pristáť s astronautmi na povrchu Mesiaca a založiť tam dlhodobú prítomnosť. So štátnou agentúrou spolupracujú na pristátí na Mesiaci aj iniciatívy súkromných spoločností SpaceX a Blue Origin.
Ak bol Neil Armstrong prvý človek na Mesiaci, kto držal kameru?
Na palube Apolla 11 sa nachádzala komplexná súprava kamerového vybavenia. Keď Neil Armstrong ako prvý vstúpil na Mesiac, kameru neobsluhoval žiaden iný človek. Záznam jeho historických krokov bol zaznamenaný pomocou kamery namontovanej na vnútornej strane dverí lunárneho modulu Eagle misie Apollo 11. Po pristátí astronauti otvorili dvere modulu a aktivovali kameru, ktorá bola namierená na schodík, kadiaľ následne vystúpili (pdf. s. 1).
Kamera používala systém Slow Scan Television. Tento systém umožnil vysielať video signál z Mesiaca na Zem. Následne bol signál na Zemi konvertovaný do formátu, ktorý bolo možné vysielať na televíznych prijímačoch (pdf. s. 1). Astronauti mali na povrchu Mesiaca k dispozícii množstvo ďalšej techniky na vyhotovenie dodatočných záznamov.
Ako mohla NASA stratiť zábery z pristátia na Mesiaci, jedného z najvýznamnejších momentov ľudstva?
Zábery historických krokov Neila Armstronga boli pomocou antény na module prenášané na Zem, kde ich inžinieri na troch sledovacích staniciach nahrali na magnetické pásky. Pôvodné magnetické pásky mali obmedzenú kapacitu a životnosť. Začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia mala NASA kritický nedostatok magnetických pások, tie sa preto začali recyklovať. V dôsledku toho sa niektoré archívne zábery stratili alebo boli premazané (.pdf, s. 12-13).
Predstavitelia agentúry po dlhom pátraní dospeli k záveru, že pôvodné pásky pristátia misie Apollo 11 boli premazané spolu s množstvom ďalších v 70. a 80. rokoch minulého storočia.
V roku 2009 NASA túto skutočnosť oficiálne priznala, zároveň však začala úsilie o obnovu čo najlepšej dostupnej verzie záznamu.
Inžinier NASA Richard Nafzger, ktorý počas misie Apollo 11 dohliadal na televízne spracovanie a v roku 2006 mal na starosti nájdenie pôvodných pások, ich stratu vysvetľoval aj tým, že prioritou bolo v tom čase najmä živé vysielanie v televízii.
To, že NASA premazala pôvodný záznam, neznamená, že zábery z pristátia na Mesiaci sú stratené. Tie boli konvertované a uložené vo viacerých archívoch. Záznam z pristátia na Mesiaci je možné si pozrieť aj dnes.
Odpovede na zvyšné otázky nájdete v ďalších dieloch článku.
