Na Facebooku sa šíri video s tvrdením, že vojnu na Ukrajine spôsobil teror ukrajinských fašistov proti obyvateľom východných častí Ukrajiny, ktorí nechceli hovoriť ukrajinsky a nechceli oslavovať Banderu. Nie sú však žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali systematické utláčanie rusky hovoriaceho obyvateľstva na východe Ukrajiny, čo potvrdzujú aj medzinárodné organizácie ako Rada Európy a OSN. Vojna na Ukrajine začala v roku 2014 ruskou anexiou Krymu a podporou separatistov v Donecku a Luhansku, v roku 2022 pokračovala plnoformátovou inváziou ruskej armády na územie Ukrajiny.
Facebooková stránka Slovanský výbor zdieľala 11. marca 2025 video Martina Kollera, na ktorom hovorí: „Vojna na Ukrajine bola jednoznačne zahájená terorom ukrajinských fašistov proti východným častiam Ukrajiny, proti obyvateľom, ktorí nechceli iba dve veci: nechceli hovoriť ukrajinsky, pretože hovoria rusky, a nechceli oslavovať fašistov ako Bandera, Šuchevič a podobne. A i to viedlo k občianskej vojne, do ktorej potom následne vstúpilo Rusko a ktorú na druhej strane priživuje celá NATO a EÚ.”
Video publikoval 9. marca na sieti TikTok kanál @kocourek2024, ktorý pravidelne zdieľa krátke videá politikov alebo verejných osobností šíriace proruské naratívy. Na Facebooku malo toto video k 17. marcu viac ako 900 zdieľaní a 40-tisíc zobrazení.
Vojna na Ukrajine začala ruskou anexiou Krymu
Ozbrojený konflikt na Ukrajine, ktorý sa 24. februára 2022 kvôli invázii ruskej armády dostal do fázy horúcej vojny, začal v roku 2014. Vtedy po protestoch proti prezidentovi Viktorovi Janukovičovi, známych ako Euromajdan, Rusko anektovalo Krymský polostrov a ruskí vojaci začali asistovať proruským separatistom v boji proti ukrajinskej armáde na východe Ukrajiny na Donbase.
Vojnu na Ukrajine v roku 2014 začala ruská vojenská invázia na Krym a jeho anexia v priebehu februára a marca 2014. Neoznačené vojská, ku ktorým sa neskôr prihlásilo Rusko, obsadili polostrov Krym 27. februára 2014. 18. marca Ruská federácia anektovala Krym na základe referenda. Toto referendum nebolo medzinárodne uznané a Valné zhromaždenie OSN sa uznieslo na rezolúcii 68/262, podľa ktorej je anexia Krymu je neplatná. Počas marca 2014 separatisti na východe Ukrajiny, s podporou Ruska protiústavne vyhlásili Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku. Ukrajina sa rozhodla týchto separatistov potlačiť. Tieto udalosti eskalovali do ozbrojeného konfliktu na Donbase v roku 2014.
Tieto udalosti boli reakciou Ruskej federácie na útek ukrajinského prezidenta Viktora Janukoviča v dôsledku hromadných protestov a jeho následné odvolanie z funkcie ukrajinským parlamentom na prelome rokov 2013 až 2014. Janukovič odmietol podpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou, čím vyvolal negatívnu odozvu medzi obyvateľmi. Protesty viedli k úteku Janukoviča do Ruska a k novým parlamentným voľbám.
Nepravdivé obvinenia z utláčania rusky hovoriacich obyvateľov
Pri protivládnych protestoch proti Janukovičovi sa objavovali tvrdenia o tom, že ide o „fašistický prevrat”. Protestov v Kyjeve sa zúčastnili aj skupiny, ktoré sú považované za silne nacionalistické až krajne pravicové, ako Sloboda a Pravý sektor, mali však minoritné zastúpenie vo vedení protestov i v nasledujúcich voľbách. V parlamentných voľbách v roku 2014 získali tieto hnutia 4,71% a 1,8% a nedostali sa tak do parlamentu.
Obvinenia z fašizmu a neonacizmu sa šírili pri rôznych incidentoch, pričom jedným zo známejších sa stal masaker v Dome odborov v Odese z 2. mája 2014. Ruská štátna tlačová agentúra TASS z požiaru, pri ktorom zahynulo 48 ľudí, obvinila ukrajinských fanatikov, podporovaných ukrajinskou vládou, a prirovnala ich k nacistom. Masaker však predstavoval výsledok vystupňovania pouličných bitiek medzi pro-ukrajinskými a pro-ruskými aktivistami. Podľa záverov Organizácie spojených národov boli obe strany ozbrojené a správali sa násilne. Smrtiaci požiar vznikol následkom používania Molotovových koktejlov na obidvoch stranách protestu. Podľa správy Rady Európy neboli nájdené žiadne dôkazy o tom, že by bol požiar vopred plánovaný (.pdf, s. 31).
V júli 2014 sa rozšíril nepravdivý príbeh, ktorý doteraz ruská propaganda využíva na posilnenie tvrdení o násilnom konaní ukrajinskej armády na Donbase. Ruská televízia uverejnila vymyslený príbeh trojročného rusky hovoriaceho chlapca, ktorého vraj ukrajinskí nacionalisti ukrižovali pred očami jeho matky v meste Slovjansk na východe Ukrajiny. Viaceré médiá túto informáciu vyvrátili. Žena, ktorá vraj bola očitou svedkyňou udalosti a hovorila o nej vo vysielaní ruskej televízie, bola manželkou člena separatistickej armády. Novinári denníku Novaya Gazeta a ruskej televízie Dozhd prišli do Slovjansku a rozprávali sa s ľuďmi, ktorí príchod ukrajinských vojakov do mesta videli. Nikto nepopisoval podobný incident, naopak, ukrajinskí vojaci sa podľa svedkov správali pokojne.
Tento príbeh zdieľal ešte pred televíznym vysielaním aj Alexander Dugin, ruský filozof a ideológ, ktorého mnohí považujú za vplyvnú osobnosť pri rozhodnutí o útoku na Ukrajinu. Dugin v minulosti vyhlásil, že Ukrajina by mala zmiznúť z povrchu zemského či v reakcii na demonštrácie v Odese vyzýval na zabíjanie Ukrajincov.
Na Donbase pôsobili viaceré medzinárodné organizácie, ktoré monitorovali situáciu ľudských práv a práv menšín. Nepotvrdili informácie, že na Donbase došlo k utláčaniu rusky hovoriaceho obyvateľstva. Podľa správy Rady Európy z roku 2014 (.pdf, s, 2) sa situácia minorít v dôsledku protestov a novej vlády nijako nezmenila. Podobne správa špeciálneho reportéra pre otázku minorít OSN z januára 2015 hovorí o celkovej histórii dobrých vzťahov (.doc). Pozorovacia misia OBSE na Ukrajine rovnako nezaznamenala žiadne dôkazy genocídy či utláčania rusky hovoriaceho obyvateľstva.
Používanie ruštiny na Ukrajine
Ruština je na Ukrajine bežne používaným jazykom a jej ochrana je súčasťou ukrajinskej ústavy. Ešte v roku 2019 sa hovorilo vo viac ako polovici ukrajinských domácností iba alebo aj po rusky. Používanie ruštiny však postupne od roku 2014 a najmä po začiatku plnoformátovej invázie v roku 2022 klesá. Súčasný ukrajinský jazykový zákon vyvoláva kontroverziu a kritiku, neznemožňuje však nikomu na Ukrajine rozprávať inak ako po ukrajinsky, základné školy vzdelávajú aj v menšinových jazykoch vrátane ruštiny.
Ukrajinská ústava v článku 10 hovorí:
„Ukrajina garantuje slobodný rozvoj, používanie a ochranu ruštiny a iných jazykov národnostných menšín Ukrajiny.”
Podľa sčítania obyvateľov Ukrajiny v roku 2001 bola ruština materinským jazykom 29,6 % obyvateľov a ukrajinčina 67,53 % obyvateľov. Podobné percentá ukázal aj prieskum v roku 2012. Podľa Kyjevského sociologického inštitútu sa v roku 2019 v 28,1% ukrajinských domácnostiach hovorilo výlučne alebo väčšinou po rusky, 46 % Ukrajincov doma hovorilo iba alebo najviac po ukrajinsky, a 24,9 % hovorili so svojimi rodinami obidvomi jazykmi. V roku 2024 už len 12 % Ukrajincov uviedlo, že doma hovoria iba po rusky, a 59 % uviedlo, že hovoria iba ukrajinsky. Podľa údajov Sociological Poll rating ešte v roku 2012 používalo ruštinu v bežnom živote až 40 % Ukrajincov, koncom roku 2021 už len 26 % a na začiatku vojny vo februári 18 %. Aj Kyjevský sociologický inštitút mapoval, ako sa menilo vnímanie ruštiny od roku 1997.
Jazykový zákon sa stal na Ukrajine predmetom sporov už v roku 2012, kedy prijala Ukrajina zákon, ktorý zaviedol tzv. regionálny jazyk – ak v oblasti hovorilo aspoň 10 % obyvateľov menšinovým jazykom, mohli ho používať v úradnom styku. Ruština sa tak stala úradným jazykom v mnohých mestách a oblastiach. 23. februára 2014, deň po úteku bývalého prezidenta Viktora Janukoviča z krajiny, ukrajinský parlament tento zákon zrušil, avšak prezident Oleksandr Turčynov a ani jeho nástupca Petro Porošenko zrušujúci zákon nepodpísali.
Zákon o regionálnych jazykov tak platil aj naďalej, a to až do rozhodnutia Ústavného súdu 28. februára 2018, kedy súd konštatoval protiústavnosť predmetného zákona, po tom, čo sa naň v roku 2014 obrátilo 57 zákonodarcov. Prijímanie jazykového zákona totiž prebehlo s procedurálnymi chybami, bez diskusie v druhom čítaní, viaceré pozmeňovacie návrhy neboli prejednané a niektorí poslanci, ktorí sa započítali ako prítomní, na hlasovaní vôbec neboli. Ústavný súd tak dal poslancom za pravdu a z vyššie uvedených dôvodov zákon zrušil.
Nie je teda pravda, že by bol tento zákon zrušený v roku 2014, hoci sa o to parlament svojím hlasovaním tesne po úteku odvolaného prezidenta Janukoviča pokúsil. Aj po jeho zrušení ústavným súdom však neprišlo k zrušeniu práv jazykových menšín, ktoré boli a aj naďalej sú chránené v ústave. Aj keby bol dotknutý zákon zrušený, menšinové jazyky (vrátane ruštiny) by boli naďalej výslovne chránené článkom 10 ukrajinskej ústavy. Zrušením by sa tiež vrátil do platnosti predchádzajúci zákon o jazykoch, ktorý na Ukrajine platil 23 rokov pred júlom 2012 a upravoval používanie menšinových jazykov.
V roku 2017 prijala Ukrajina zákon, podľa ktorého je vzdelávanie na druhom stupni základných škôl možné len v ukrajinčine. V materských a základných školách sa vyučuje v regionálnom jazyku.
Ukrajinský parlament prijal v apríli 2019 zákon, ktorého cieľom je zabezpečiť pôsobenie ukrajinčiny ako štátneho jazyka. Zákon presadzoval bývalý prezident Petro Porošenko a stihol ho podpísať pred koncom svojho mandátu, zatiaľčo nastupujúci prezident Volodymyr Zelenský zákon kritizoval. Kriticky sa k nemu stavali aj Rusko a Maďarsko, ktoré ho označili za diskriminačný. Na problémy poukázala aj Benátska komisia Rady Európy a upozornila, že nový zákon nevytvára rovnováhu medzi posilnením postavenia ukrajinčiny ako štátneho jazyka a právami menšín. Na možnú diskrimináciu menšín na základe tohto zákona upozorňuje aj organizácia Human Rights Watch.
Ukrajinčina sa týmto zákonom stala štátnym jazykom, povinným na úradných dokumentoch, súdnych záznamoch a pracovných zmluvách. Ukrajinsky musia hovoriť úradníci, lekári v štátnych zdravotníckych zariadeniach, učitelia, sudcovia, poslanci. Nevzťahuje sa na súkromnú konverzáciu alebo náboženské obrady. Opovrhovanie či ponižovanie ukrajinského jazyka je podľa tohto zákona trestné. Poskytovatelia služieb, ako napríklad reštaurácie, musia osloviť zákazníka v ukrajinčine a používať ruštinu až na žiadosť zákazníka. Od roku 2022 musia navyše celonárodné printové médiá vychádzať v ukrajinčine alebo zároveň v ukrajinčine popri inom jazyku v rovnakom rozsahu.
Ukrajinské televízie musia mať 75 % obsahu v ukrajinčine už od roku 2017, v praxi sa však tento zákon nevynucuje.
Napriek tomu sa naratív, že Ukrajina utláčala rusky hovoriace obyvateľstvo vo východných častiach Ukrajiny, od roku 2014 šíri opakovane. V marci 2023 ho opakoval aj Robert Kaliňák v relácii V politike: „Ukrajinská vláda nemá zákon o národnostných menšinách, môžete hovoriť len ukrajinsky. Predstavte si, že by sme na Slovensku zrušili zákon o tom, že Maďari nesmú hovoriť po maďarsky, iba po slovensky a všetci sa musia učiť slovensky a musia hovoriť iba slovensky.”
Juraj Blanár zas v júni 2023 v relácii O 5 minút 12 povedal: „Aby boli dodržiavané napr. jazykové práva menšín, ktoré tam neboli dodržiavané, pretože čo sa prvé zrušilo v roku 2014 bolo zrušený zákon o používaní jazykov, národnostných menšín.“
Ako Ukrajinci vnímajú Banderu
Stepan Bandera je kontroverznou postavou ukrajinskej histórie, pričom jeho vnímanie sa líši v závislosti od regiónu a politických názorov. Na západe Ukrajiny je často oslavovaný ako hrdina, ktorý bojoval za ukrajinskú nezávislosť, zatiaľ čo na východe a v Rusku si ho pamätajú ako kolaboranta s nacistami počas druhej svetovej vojny.
Ruská propaganda dlhodobo zobrazuje Banderu ako nepriateľa a predstaviteľa ukrajinského fašizmu, proti ktorému bojuje. Zveličuje však pritom vnímanie Banderu vo väčšinovej populácii alebo konsenzus v ukrajinskej spoločnosti o jeho úlohe v dejinách.
Stepan Bandera bol členom Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a v 30. rokoch bojoval za nezávislosť ukrajinského národa. Ukrajina v roku 1918 vyhlásila nezávislosť, avšak v nasledujúcich rokoch ju napadol a územne obsadili Sovietsky zväz a Poľsko. V roku 1934 sa zúčastnil atentátu na poľského ministra vnútra Bronislawa Pierackiého. OUN proti Poliakom a Sovietom spolupracovala aj s nacistami. Po vyhlásení samostatnej Ukrajiny v roku 1941 Banderu Nemci zatkli a počas druhej svetovej vojny ho väznili v tábore Sachsenhausen. Po vojne žil v Mníchove, kde ho v roku 1959 zavraždil agent KGB.
Pred útokom Nemecka na Sovietsky zväz vytvorilo banderovské krídlo OUN batalióny Nachtigall a Roland, ktoré spolupracovali s nemeckou armádou. Historik Rychlík pre Denník N upozornil, že s Banderom sa často nesprávne spája divízia SS Halič, podriadená nemeckým jednotkám SS. Za tou však stálo druhé krídlo OUN pod vedením Andrija Meľnyka.
Banderov spolupracovník Roman Šuchevič, ktorého tiež Koller vo videu spomína, viedol Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA) ktorá vznikla v roku 1942 a v roku 1943 zavraždila viac ako 11-tisíc Poliakov počas Volyňského masakru.
V roku 2010 Banderovi prezident Viktor Juščenko udelil titul „Hrdina Ukrajiny”. Toto rozhodnutie vtedy okrem Ruska kritizoval aj Európsky parlament. V roku 2011 mu ale titul za vlády Viktora Janukoviča odobrali. Oleh Tjahnybok, líder ultrapravicovej strany Sloboda, žiadal v roku 2015 navrátanie titulu Banderovi, no nestalo sa tak.
Podľa prieskumu v roku 2019 považovali 32 % Ukrajincov Banderu za pozitívnu postavu ukrajinskej histórie a rovnako 32 % Ukrajincov Banderu vnímalo negatívne. Obyvatelia západu Ukrajiny vidia Banderu oveľa pozitívnejšie, než obyvatelia východných oblastí.
V roku 2018 Ukrajinský parlament schválil oslavu 110. výročia narodenín Štefana Banderu ako pamätný deň, ktorý sa oslavoval 1. januára 2019. Toto rozhodnutie kritizovalo okrem iného aj židovská medzinárodná organizácia Centrum Simona Wiesenthala.
1. januára sa v Kyjeve pravidelne konali pochody na pripomenutie Banderu, médiá však o ňom hovorili ako o kontroverznej postave ukrajinských dejín. V januári 2015 pochodovalo na počet Banderu 2500 ľudí. Na pochode v roku 2016 sa zúčastnilo viac ako tisíc ľudí. V roku 2020 pochodovali stovky Ukrajincov.
Plnoformátová ruská agresia na Ukrajine
Na konci roka 2021 sa ruské vojenské jednotky začali zhromažďovať na rusko-ukrajinskej štátnej hranici, čo predchádzalo ruskej vojenskej invázii na Ukrajinu 24. februára 2022. Ruský prezident Vladimir Putin vo svojich verejných prejavoch opakovane priznal, že Rusko iniciovalo útok na Ukrajinu.
21. februára 2022, teda tri dni pred začiatkom ruskej plnoformátovej vojenskej invázie na Ukrajinu, Putin uviedol, že Rusko uznalo separatistické oblasti Doneck a Luhansk ako nezávislé štáty. 24. februára 2022 Putin oznámil, že rozhodol o začatí vojenskej invázie na Ukrajinu. Týmto Ruská federácia porušila svoj záväzok rešpektovať nezávislosť a zvrchovanosť Ukrajiny z roku 1994, kedy podpísala Budapeštianske memorandum.
Ako napadnutý štát mala Ukrajina právo brániť sa ozbrojenému útoku a zároveň požiadať iné štáty o pomoc podľa článku 51 Charty OSN. Na ruskú vojenskú inváziu reagovalo aj medzinárodné spoločenstvo. Na Valnom zhromaždení OSN v marci 2022 141 štátov odsúdilo ruskú agresiu na Ukrajine. Medzinárodný trestný súd (ICC) vydal v marci 2023 zatykač na Vladimira Putina a ruskú komisárku pre práva detí Máriu Ľvovú-Belovú z dôvodu nelegálnej deportácie ukrajinských detí do Ruska.
Donald Trump pred stretnutím s prezidentom Volodymyrom Zelenským obvinil Ukrajinu z toho, že začala vojnu na Ukrajine. “Nemali ste ju nikdy začať, mali ste podpísať dohodu,” povedal 18. februára 2025. Fact-checkingový portál PolitiFact sa obrátil na Biely dom so žiadosťou o informácie a dôkazy, ktoré by objasňovali, ako Ukrajina začala vojnu, odpoveď však nedostal.
Záver
Martin Koller vo videu tvrdí, že vojnu na Ukrajine začali ukrajinskí fašisti, ktorí obyvateľstvo na východe Ukrajiny nútili hovoriť ukrajinsky a oslavovať Banderu. Ruština je však dodnes bežne používaným jazykom na Ukrajine, je chránená aj ukrajinskou ústavou, hoci jej obľúbenosť od začiatku vojny klesá. Medzinárodné organizácie ako OSN, OBSE či Rada Európy nepotvrdili utláčanie ruskojazyčného obyvateľstva na Ukrajine. Stepan Bandera je kontroverznou historickou osobnosťou, na ktorého majú odlišný pohľad obyvatelia západnej a východnej Ukrajiny. Nie sú však dôkazy, že ukrajinská vláda po páde Janukoviča rozšírila uctievanie Banderu. Vojnu na Ukrajine začalo Rusko nezákonnou anexiou Krymu a podporou separatistov na Donbase v roku 2014, hoci svoju prítomnosť pôvodne popieralo.
