Podpredseda strany Smer-SSD Juraj Blanár vyhlásil, že jedným z dôvodov, prečo Rusko napadlo Ukrajinu, bolo nedodržiavanie jazykových práv menšín. Ako príklad uviedol zrušenie jazykového zákona v roku 2014. Práva jazykových menšín sú však v ukrajinskej ústave garantované už od roku 1996. Zákon,o ktorom hovorí, nebol navyše zrušený v roku 2014, pretože prezidenti Turčynov a Porošenko jeho zrušenie nepodpísali. Zákon zrušil v roku 2018 až verdikt ústavného súdu, ktorý konštatoval procedurálne pochybenia pri prijímaní zákona. Používanie a rozvoj menšinových jazykov a menovite ruštiny sú však aj naďalej garantované ukrajinskou ústavou.
Spomínaný zákon, ktorý je známy aj ako Kivalovov-Kolesničenkov jazykový zákon, bol schválený za vlády prezidenta Viktora Janukovyča a vstúpil do platnosti v auguste roku 2012, len pár mesiacov pred októbrovými parlamentnými voľbami. Zákon priznal silnejšie postavenie ruštine v mnohých oblastiach Ukrajiny zavedením inštitútu tzv. „regionálneho“ jazyka. Ten mohol fungovať podobne ako štátny jazyk na úradný styk, v školách či na súdoch, ak minimálne 10 % obyvateľov daného regiónu označilo tento jazyk ako materinský. Ruština sa na základe tohto zákona stala regionálnym jazykom v 13 z 27 administratívnych oblastí, najmä na východe Ukrajiny ale aj v Odese či Kyjeve. V hŕstke obcí získali štatút regionálneho jazyka aj rumunčina, maďarčina a moldavčina.
Proti schváleniu zákona sa postavila opozícia, ktorá sa bála rozdelenia spoločnosti a kritizovali ho aj mnohí experti. V uliciach Kyjeva sa proti prijatiu konali protesty. Kritika sa zamerala aj na fakt, že v zákone boli upravené situácie, pri ktorých sa mal používať iba štátny jazyk alebo iba regionálny jazyk, čo podľa kritikov vytváralo priestor pre jazykovú segregáciu a podrývanie ukrajinčiny ako jediného štátneho jazyka.
V ukrajinskej ústave z roku 1996 má ukrajinčina postavenie jediného oficiálneho štátneho jazyka, čo potvrdil aj tento zákon. V tom istom článku ústavy sa však zároveň zaručuje ochrana, používanie a slobodný vývoj jazykov národných minorít – ruština je navyše ako jediná menovite spomenutá. Spomenutý zákon teda nie je a ani nebol jediným, ktorý upravoval postavenie menšinových jazykov, nakoľko ich ochrana vychádza priamo z ústavy.
Ruštinu za svoj materinský jazyk v roku 2022 označil každý piaty obyvateľ Ukrajiny, zatiaľčo ukrajinčinu až 76 % obyvateľov. Významne odlišne to vyzeralo ešte v roku 2012, kedy bol zákon o regionálnom jazyku schválený, vtedy bol pomer ruštiny a ukrajinčiny 42 % k 57 %.
Kivalovov-Kolesničenkov jazykový zákon poslanci vo Verchovnej rade Ukrajiny hlasovaním 23. februára 2014, deň po úteku prezidenta Janukovyča, zrušili, avšak prezident Oleksandr Turčynov a ani jeho nástupca Petro Porošenko zrušujúci zákon nepodpísali. Zákon o regionálnych jazykov tak platil aj naďalej, a to až do rozhodnutia Ústavného súdu 28. februára 2018, kedy súd konštatoval protiústavnosť predmetného zákona, po tom, čo sa naň v roku 2014 obrátilo 57 zákonodarcov. Prijímanie Kivalov-Kolesničenkovho jazykového zákona podľa súdu prebehlo s procedurálnymi chybami, bez diskusie v druhom čítaní, kedy viaceré pozmeňovacie návrhy neboli prejednané a niektorí poslanci, ktorí sa započítali ako prítomní, na hlasovaní vôbec neboli. Ústavný súd tak dal poslancom za pravdu a z vyššie uvedených dôvodov zákon zrušil.
Nie je teda pravda, že by bol tento zákon zrušený už v roku 2014, hoci sa o to parlament svojím hlasovaním tesne po úteku odvolaného prezidenta Janukovyča pokúsil. Aj po jeho zrušení ústavným súdom však neprišlo k zrušeniu práv jazykových menšín, ktoré boli a aj naďalej sú chránené v ústave.
