Na Ukrajine platí v súčasnosti stanné právo, ktoré z objektívnych príčin neumožňuje konanie volieb. Naprieč spoločnosťou tam panuje široká zhoda, že počas vojny by sa voľby konať nemali. Napriek tomu niektorí politici porovnávajú situáciu s Cyprom alebo Moldavskom. Na rozdiel od Ukrajiny, ktorá čelí aktívnym bojom, sú konflikty v Moldavsku a na Cypre dlhodobo zamrznuté bez prebiehajúcich vojenských operácií. Aj v čase ich vypuknutia trvali ozbrojené strety len niekoľko mesiacov, po čom nasledovalo upokojenie situácie. Oproti tomu u nášho východného suseda prebiehajú boje o územie už tretí rok. Počas najintenzívnejších fáz sa voľby nekonali ani v jednej z týchto krajín.
Minister obrany Robert Kaliňák kritizoval 23. februára v diskusnej relácii O 5 minút 12 Ukrajinu za to, že napriek stannému právu nezorganizovala demokratické voľby. Kaliňák porovnával situáciu na Ukrajine s vojnou na Cypre či v Moldavsku: „Predstavte si, na okupovanom Cypre prebiehajú voľby. Prečo nemôžu na okupovanej Ukrajine prebiehať voľby? Nakoniec mnoho krajín aj v Moldavsku sú voľby a tiež vlastne časť územia vlastne nemajú pod kontrolou, čiže to sú všetko len výhovorky“ (v čase od 1:05:10).
Voľby neumožňuje zákon
Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj bol zvolený 22. apríla 2019 so ziskom 73 % hlasov, jeho mandát mal pôvodne skončiť 20. mája 2024.
Ukrajinská ústava však nepovoľuje uskutočnenie volieb v prípade, že je v krajine vyhlásené stanné právo. To na Ukrajine platí už tri roky, teda od 24. februára 2022, dňa počiatku ruskej invázie. Podľa Ústavy nemôže byť vojnový stav pozastavený, pokým konflikt na území Ukrajiny pretrváva.
Článok 83 ukrajinskej ústava stanovuje, že v prípade stanného práva má byť autorita parlamentu predĺžená až do jeho skončenia.
Volodymyr Zelenskyj v rozhovore s Piersom Morganom uviedol, že zrušenie stanného práva a následné voľby prídu potom, ako sa ukončí „horúca fáza vojny“.
Uskutočnenie slobodných volieb má niekoľko podmienok, ako napríklad slobodný pohyb voličstva aj kandidátov, či sloboda médií, ktoré sú momentálne limitované stanným právom.
V prípade konania volieb by boli mimoriadne ovplyvnení voliči pochádzajúci z východných oblastí, ktoré boli najsilnejšie postihnuté bojmi. Veľká časť populácie musela ujsť či už do bezpečnejších oblastí krajiny, alebo do zahraničia. Bezpečnostné riziko by vyvolalo aj zhromažďovanie občanov pri volebných miestnostiach.
Voľby sa počas bojov nekonali ani na Cypre či v Moldavsku
Oproti tomu situácie na Cypre a v Moldavsku sú výrazne rozdielne – v oboch prípadoch ide o zamrznutý konflikt. Na Cypre aktívne boje neprebiehajú už viac ako 50 rokov, zatiaľčo Moldavsko uzavrelo prímerie s Podnesterskom v roku 1992.
Turecká invázia na Cyprus v roku 1974 prebehla v dvoch hlavných fázach v priebehu približne jedného mesiaca. Celkovo trvali aktívne bojové operácie približne štyri týždne od 20. júla polovice augusta 1974.
Počas aktívnych bojov na Cypre sa voľby nekonali. Prvé parlamentné voľby sa uskutočnili až dva roky po rozdelení Cypru v roku 1976.
Ani v Moldavsku sa voľby nekonali počas najhorúcejšej fázy bojov. Hoci napätie rástlo už od novembra 1990 a dochádzalo k občasným stretom, boje medzi moldavskými bezpečnostnými silami a podnesterskými separatistami podporovanými 14. armádou Ruskej federácie, v plnom rozsahu vypukli až marci 1992 a trvali do 21. júla 1992.
Konflikt sa skončil dohodou o prímerí, ktorá z veľkej časti vydržala dodnes, hoci Podnestersko zostáva samostatne vyhláseným, neuznaným separatistickým štátom v rámci Moldavska.
Počas najhorúcejších fázy od marca až júla 1992 sa v Moldavsku nekonali žiadne celoštátne voľby. Posledné veľké voľby pred konfliktom boli prezidentské voľby v decembri 1991, po prímerí sa v Moldavsku konali parlamentné voľby v roku 1994.
V priebehu roka 1991, kedy sa prezidentské voľby konali, dochádzalo k sporadickým zrážkam, blokádam ciest a narastajúcemu násiliu medzi moldavskou políciou a podnesterskými milíciami, rozsah bol však neporovnateľne menší oproti bojom, ktoré prebiehajú na Ukrajine.
O voľbách panuje celospoločenská zhoda
Na tom, že by sa voľby nemali konať počas vojnového stavu, existuje v Ukrajinskej spoločnosti široká zhoda. Bývalý predseda ústavného súdu Stanislav Shevchuk tvrdí, že predĺženie mandátu neporušuje Ústavu. Podľa neho je možné článok Ústavy o predĺžení mandátu parlamentu počas stanného práva analogicky aplikovať aj na prezidentský mandát, keďže voľby sú „unifikovaným procesom v demokratickom štáte“.
Článok 108 ukrajinskej ústavy taktiež spomína, že prezident je povinný plniť svoje povinnosti než sa úradu ujme nový prezident alebo prezidentka, čo zdôrazňujú aj ďalší ukrajinskí právni experti či expertky.
Podpora Zelenského je podľa Kyivského inštitútu sociológie na úrovni 57 %. Vo februári 2024 uskutočnil tento inštitút prieskum, podľa ktorého 69 % Ukrajincov a Ukrajiniek súhlasilo, aby Zelenskyj ostal pri moci až do skončenia stanného práva, po ktorom by okamžite nasledovali nové prezidentské voľby.
Orysia Lutsevych, riaditeľka ukrajinkého fóra v Chatham House upozornila, že existuje „široký politický konsenzus, že voľby by sa nemali uskutočniť skôr ako šesť mesiacov po vyhlásení prímeria.“
Expert na ukrajinské ústavné právo, Oleksandr Vodiannikov, sa vyjadril, že voľby vo vojnovom stave sú nielen protiústavné, no aj neuskutočniteľné. „Historický precedens ukazuje, že demokratické štáty usporiadali vojnové voľby len vtedy, keď to povolila bezpečnostná situácia – narozdiel od súčasnosti na Ukrajine,“ uvádza Vodiannikov.
Podľa švajčiarskeho diplomata, Thomasa Gremingera, by mohli voľby dokonca namiesto očakávaného stabilizačného efektu doviesť k destabilizácií krajiny. Bývalý americký veľvyslanec na Ukrajine John Herbst varuje, že by Rusko zároveň mohlo využiť volebné obdobie na posilnenie svojej vojenskej pozície.
Situácia na Cypre
Cyprus sa stal samostatnou republikou na základe dohody, ktorú v roku 1959 uzavreli Grécko s Tureckom po dlhodobom spore o ostrov. V novovzniknutej republike boli prvé voľby usporiadané v roku 1960, ich víťazom sa stal grécky Cyperčan arcibiskup Makarios. Cyperská Ústava z roku 1960 kodifikovala dohodu o rozdelení moci medzi gréckou a tureckou komunitou (.pdf, s. 1).
Aj po osamostatnení republiky však pretrvávalo napätie medzi majoritou gréckych cyperčanov a minoritou tureckých cyperčanov. Už v roku 1963 vypuklo na ostrove násilie medzi týmito komunitami, v dôsledku čoho vyslala Organizácia Spojených Národov na ostrov mierové jednotky.
Na začiatku sedemdesiatych rokov sa členovia Národnej organizácie cyperských bojovníkov (EOKA) pokúsili sa na Makariosa spáchať atentát a obnoviť tak myšlienku spojenia Cypru s Gréckom. Od tohto bodu sa organizácia historikmi zvykne označovať ako EOKA B, aby sa odlíšila od pôvodného hnutia. EOKA B v roku 1974 zvrhla vládu prezidenta Makariosa a dosadila nového prezidenta.
V reakcii na tieto udalosti Turecko započalo vojenskú inváziu na sever ostrova, ktorú obhajovalo nutnosťou dodržiavať dohodu o nezávislosti Cypru z roku 1959. Rada bezpečnosti Organizácie spojených národov (OSN) schválila v auguste 1974 rezolúciu, v ktorej odsúdila túto unilaterálnu vojenskú operáciu voči republike Cyprus a vyzvala zapojené strany, aby stiahli svojich vojakov z jej územia.
Po oficiálnom ukončení bojov tureckí cyperčania kontrolovali severnú tretinu ostrova. Turecká invázia mala za následok rozdelenie Cypru na dve časti. Medzi oboma entitami sa nachádza nárazníková zóna OSN, ktorú strážia mierové sily OSN na Cypre (UNFICYP). Súčasťou mierových síl OSN sú aj príslušníci ozbrojených zložiek Slovenskej republiky.
V decembri 1974 sa predtým zvrhnutý Makarios vrátil na post prezidenta. O niekoľko mesiacov neskôr prehlásili lídri tureckej komunity na Cypre za svojho prezidenta Raufa Denktasha. Po smrti Makariosa v roku 1977 dočasne prevzal jeho post Spyros Kyprianou.
Tomu sa následne v roku 1978, aj v ďalšom volebnom období v roku 1983 podarilo získať riadny mandát. Volieb v roku 1983 sa tureckí Cyperčania už nezúčastnili, keďže medzičasom vznikla v severnej časti ostrova Severocyperská turecká republika (TRNC), ktorej nezávislosť s výnimkou samotného Turecka medzinárodné spoločenstvo neuznalo.
Na politických procesoch sa tureckí cyperčania neúčastnili už od roku 1963. Obyvatelia severnej časti ostrova sa nesmeli účastniť na voľbách v Cyperskej republike, pokým Európsky súd pre ľudské práva nerozhodol, že ide o diskrimináciu. V roku 2006 povolila Cyperská republika tureckým Cyperčanom aktívne aj pasívne volebné právo.
V novovzniknutej TRNC sa stal hlavou štátu prezident, ktorý je volený každých 5 rokov. Do 50-členného parlamentu sú členovia volení zmiešaným volebným systémom, pričom v rámci proporciálneho zastúpenia je pre strany stanovená hranica 5 % hlasov na získanie mandátov. Poslanci sú, rovnako ako prezident, volení na obdobie 5 rokov. Tieto voľby, podobne ako aj štátne zriadenie TRNC, nie sú uznané medzinárodným spoločenstvom.
Situácia v Moldavsku
Moldavsko sa stalo samostatnou krajinou po páde Sovietskeho zväzu. Moldavská republika bola oficiálne vyhlásená v roku 1991. Podnestersko, oblasť prevažne obývaná rusky hovoriacou diaspórou, preukazovala separatistické tendencie už v posledných rokoch existencie Sovietskeho zväzu. Znepokojená bola najmä prípadným pripojením k Rumunsku.
V reakcii na moldavskú deklaráciu nezávislosti vyhlásili separatisti v Podnestersku autonómiu, zvolili si reprezentantov do vlastného parlamentu, ako aj nového prezidenta. Tieto voľby boli Moldavskom vyhlásené za neplatné (.pdf, s. 2).
Paramilitaristické jednotky podnesterského separatistického hnutia v roku 1991 prevzali kontrolu nad verejnými inštitúciami v regióne. V roku 1992 bolo medzi stranami podpísané prímerie a bola vymedzená demilitarizovaná zóna, ktorej integritu chránili ruskí vojaci. Práve prítomnosť ruských vojsk výrazne skomplikovala snahy rokovať o opätovnom zjednotení. Do dnešného dňa má Rusko výrazný vplyv na území Podnesterska – okrem 1500 ruských vojakov sa tam taktiež nachádza ruský muničný sklad.
V Moldavsku sa po konflikte prvé voľby uskutočnili v roku 1994. V tom istom roku sa uskutočnilo aj referendum, v ktorom prevažná väčšina voličstva potvrdila, že Moldavsko zostane nezávislým. Ratifikovaná bola aj nová Ústava, ktorá udelila Podnestersku značnú autonómiu.
Oficiálne organizuje Podnestersko svoje vlastné voľby nezávisle od Moldavska. Prezident je volený každých 5 rokov. Rovnaké trvanie mandátu platí aj pre 33 poslancov parlamentu. Ostatné prezidentské voľby v roku 2021 opísal Freedom House, významný watchdog demokracie, ako obzvlášť nekonkurenčné. Keďže však štát nebol uznaný medzinárodným spoločenstvom, nie je možné vysielať na územie komisie, ktoré by monitorovali priebeh volieb. Vo voľbách v roku 2021 takúto komisiu vyslalo iba Rusko.
Rezidenti Podnesterska s moldavským občianstvom majú naďalej právo voliť v moldavských národných voľbách. Aj napriek opakovanému vyhlasovaniu nezávislosti vyzývajú separatistickí lídri Podnesterska svoju populáciu k účasti v týchto voľbách.
